O Kremnici

História Kremnice

Výraznú stopu ľudskej činnosti v blízkom okolí predstavujú najstaršie banské štôlne a šachty, ktorých vznik kladú niektorí odborníci do 8. až 9. stor. Údolie Kremnického potoka bolo banícky aj poľnohospodársky kolonizované slovenským a nemeckým obyvateľstvom už pred 14. storočím. Vznik slobodného kráľovského mesta Kremnica je spojený s dátumom 17. november 1328, kedy uhorský kráľ Karol Róbert z Anjou vydal osade Cremychbana privilegiálnu listinu. Podnetom k právnemu povýšeniu osady boli hospodárske a menové reformy Karola Róberta – hlavne zavedenie zemepanskej banskej slobody, t.j. zrušenie monopolného práva panovníka na ťažbu drahých kovov, rozvoj súkromného podnikania ťažiarov a ťažiarskych spoločností, založenie kráľovskej mincovne v bezprostrednej blízkosti baní a hút. Mincovňa začala raziť nové hodnotné obeživo – strieborné groše a denáre, ale aj zlaté florény či dukáty.

Privilegiálna listina zabezpečovala Kremnici rôzne výsady. Kráľ jej daroval pôdu a lesy v okruhu dvoch míľ, obyvateľom (hosťom) udelil právo na banské podnikanie, aj na slobodnú voľbu mestskej rady a richtára, ktorý sa stal najvyššou súdnou inštanciou, zodpovedajúcou sa za výkon funkcie priamo súdu panovníka. Časť obyvateľstva mala domáci pôvod, prichádzali však aj mnohí noví osadníci (hostia), hlavne zo stredoslovenskej banskej oblasti a zo zahraničia (Taliansko, Bavorsko, Rakúsko, Sliezsko, Čechy, Flámsko); minciari boli pozvaní najmä z Kutnej Hory. Kremnica sa v krátkom čase stala sídlom kráľovskej banskej a mincovej komory spravujúcej až 12 stolíc. Do začiatku 16. stor. bola aj sídlom komorského grófa (comesa), ktorý riadil banské podnikanie a ako zástupca kráľa dozeral na ťažbu a spracovanie drahých kovov, na kvalitu a rýdzosť razených mincí, ale zabezpečoval aj výber daní a mýta.
K výsadám časom pribúdali nové, napr. oslobodenie od kráľovského cla a zisk hrdelného práva (1400), právo mešťanov na výčap vína a varenie piva, trhové právo (1425), jarmočné právo (1695).
Prvé dve storočia existencie mesta boli obdobím najväčšieho rozkvetu. Okrem toho, že tu sídlil najvyšší kráľovský banský a mincovný úrad, Kremnica stála aj na čele hospodárskeho a politického zväzku 7 stredoslovenských banských miest – Kremnica, Banská Štiavnica, Banská Bystrica, Nová Baňa, Pukanec, Ľubietová, Banská Belá (najstaršia písomná zmienka o spoločnom rokovaní je z r. 1388). Zväz slúžil najmä na obranu ich práv, rozhodoval o spoločnom postupe v politických, vojenských i hospodárskych otázkach, mal spoločný súdny tribunál, pečať, vytvoril protestantskú cirkevnú úniu, mal aj spoločného lekára, kata či niektoré cechy. Postupne však spolupráca slabla a v 2. polovici 19. stor. únia zanikla.Dôležitú úlohu v dejinách mesta zohrali aj remeslá a obchod. Remeselníci sa postupne začali združovať do cechov, ktoré mali za úlohu hájiť ich záujmy a kontrolovať kvalitu výrobkov. Najstaršia zmienka o cechoch je z r. 1465. Existovali tu potravinárske, textil, kožu, drevo, hlinu, sklo, vosk a kov spracujúce, stavebné i ďalšie remeslá – holičstvo, lekárnictvo, hodinárstvo, kníhviazačstvo, výroba organov. Cechovú sústavu v r. 1872 nahradil systém živností. Začala sa intenzívnejšie rozvíjať továrenská výroba. K najstarším patrili mlyny, mestský pivovar, tehelňa, továrne na výrobu farby, papiera, kameniny, na spracovanie koží, výrobu hlinených fajok, izolačných materiálov, škatúľ, stoličková továreň, gombičkáreň atď.O osobitnom postavení mesta svedčia aj návštevy panovníkov a ďalších osobností. Kremnicu zrejme navštívil už jej zakladateľ Karol Róbert z Anjou. Zo stredovekých panovníkov to boli ešte Žigmund Luxemburský (1404, 1419, 1423, 1424) a Matej Korvín (1478, 1479). Roku 1528 prevzali mesto osobne do svojej správy Ferdinand I. Habsburský a jeho sestra kráľovná Mária. K najvzácnejším sa radia návštevy cisára Františka Lotrinského (1751) a kráľa Jozefa II. s bratom Leopoldom (1764). Pripravené boli so všetkou pompou, lebo mali pre mesto, bane a mincovňu, prechádzajúce v tom čase obdobím opätovnej prosperity, prestížny význam. Zachovalo sa veľké množstvo pamiatok, pripomínajúcich túto slávnu éru. V r. 1852 sa v meste počas okružnej jazdy po Uhorsku zastavil cisár František Jozef I. Kremnicu navštívil aj bulharský kráľ Ferdinand I. Coburg (1909), ktorý ako prvý pricestoval automobilom.

Príjmy z banského a mincovného podnikania sa prejavili aj v úrovni vzdelanosti, kultúry a umenia v meste. Bohaté tradície s koreňmi v stredoveku má kremnické školstvo. Hoci najstaršia písomná zmienka o mestskej škole je z polovice 15. stor., určite tu pôsobila už skôr. Najprv pri fare, neskôr podporovaná mestom. Mestská latinská škola patrila k najstarším na Slovensku, od 16. stor. tu pôsobila dievčenská škola, s pomocou františkánov bolo r. 1768 založené gymnázium. Tradícia silného školstva sa prejavila aj v 20. storočí – postupne tu vznikla celá sústava školských zariadení pre sluchovo postihnuté deti, rôzne edukačno-sociálne zariadenia, r. 1966 bola založená Stredná umeleckopriemyselná škola (Škola úžitkového výtvarníctva) s charakteristickými odbormi – rytectvo, kováčstvo, odlievanie, šperkárstvo.

Kým v 1. polovici 19. stor. mesto prežívalo skutočnú krízu v súvislosti s prerušením banskej činnosti, v ďalších desaťročiach sa situácia zlepšila získaním kontroly nad lesným úradom a vysúdením lesov. Zastavil sa odliv obyvateľstva, mesto pristúpilo k budovaniu škôl, vodovodu atď. Mimoriadny stavebný ruch vyvolalo budovanie železničnej trate Vrútky – Hronská Dúbrava vr. 1869-72. Pri železnici vyrástli aj nové štvrte a drobné priemyselné podniky. Kremnica nabrala nový dych.
Žiaľ, v 80. rokoch 19. storočia v dôsledku banskej činnosti pod mestom došlo k deštrukcii niektorých pamiatok – pre statické poruchy museli asanovať Kostol Panny Márie Snežnej na námestí (1880), o dve poschodia bola znížená radnica na Mestskom hrade aj hradby (1887); z dopravných dôvodov odstránili časť mestských hradieb, zbúrali Hornú aj Bystrickú bránu. Historické jadro najviac utrpelo na konci II. svetovej vojny, keď ho podpálili fosforom. Po zaradení Kremnice do zoznamu mestských pamiatkových rezervácií mnohé zničené objekty v r. 1950 nahradili citlivo riešené novostavby.
Od pol. 19. stor. produkcia drahých kovov prudko klesala, v Kremnici obsah zlata 1-3 g na tonu materiálu bol už na hranici rentability.
Po II. svetovej vojne produkovala Kremnica 85 kg zlata ročne. Hlbinná ťažba zlatých a strieborných rúd na ložisku Kremnica bola ukončená v roku 1970. V roku 1982 sa začal rozsiahly prieskum pre obnovenie ťažby povrchovým spôsobom v lome Šturec, ktorý prešiel do krátkodobej ťažby (1986-1992).